Knižná kombinatorika - CHALLENGE :)

Za všetko môže tá škola . Vravím si to už dlho. Pri učive s názvom kombinatorika mi v hlave zrodila myšlienka preniesť kombinácie a variácie aj do knižného sveta. Zamyslela som sa nad tým, aké by to bolo keby sa v jednej knihe stretli postavy z rôznych kníh a príbehov. Niekto by uvažoval  takto. Niekomu môže napadnúť vytvorenie novej osoby vyskladanej z vlastností a výzoru rôznych knižných hrdinov - či už hlavných alebo tých menej nápadných postáv. Ja obe možnosti považujem za zaujímavé nápady na oživenie blogerského písania.

Do tejto challenge sa môže zapojiť hocikto z vás - blogerov, ja budem len rada, keď nás bude čo najviac. Myslím, že nikomu nezaškodí trošku pouvažovať a vytvoriť  niečo kompletne z vlastnej hlavy. Tak teda hor sa do toho ! :)

Ja mám rada viaceré literárne postavy. Najobľúbenejšou je rozhodne Anna zo zeleného domu. Má svoje plusy aj mínusy, no za jej top vlastnosť považujem jej fantáziu a schopnosť nadchnúť sa z bežných vecí. No všetkého veľa škodí. Trochu by som to zredukovala a pridala by som aj zmysel pre občasné robenie somarín.

Predstavujem si dievča asi tak vo veku 16 rokov. Býva vo veľkom dome, kde jej patrí celá jeho časť - ako Tiny Cooper z knihy Will Grayson, Will Grayson. Vyrastala pri opatrovateľkách a rôznych slúžkach. Vždy mala všetko, čo chcela. Teda až na jednu vec - nikdy ju jej rodičia nemali na prvom mieste. To totiž zabrala ich práca vo veľkom biznise. Rodičia ju odmala zásobovali najlepšími hmotnými vecami, akými sa dalo - ako Stela z knihy Všetko naopak, no ona si tak trochu žila vo vlastnom svete. Bola už od malička veľmi múdra a rada sa učila nové veci - tu mi pripomína moju obľúbenú postavu z detstva - Hermionu Grangerovú :).  Pred svojimi rovesníkmi mala vždy náskok a rodinní známi z nej boli vždy hotoví. Často sa zamýšľa nad nepochopiteľnými vecami a hlavou sa jej ženie množstvo šialených nápadov, ktoré aj takmer uskutoční. Samozrejme, až taká šibnutá predsa nemôže byť. :)

Teraz prekonáva obdobie puberty, ktoré ešte hádam pre nikoho nebolo ľahké. Prestupuje na novú súkromnú školu, ktorú jej vybavili rodičia a spoznáva tam kopu zazobaných "deciek" v jej veku, ktoré sa k nej nie vždy správajú dvakrát milo.

Jej pozornosť upúta hanblivý spolužiak, ktorý sa nikdy nezmôže ani na slovo. - Jorgen z knihy pomarančové dievča. Je akýmsi divným, až veľmi neobvyklým teenagerom. Obaja sú svojim spôsobom iní, čo by sa zdalo vyhovujúce, no neskôr zistia, že ich pohľady na svet sú neporovnateľne odlišné.

Každý z nich vyniká v niečom inom no obaja majú pár vecí spoločných, a to svoju inteligenciu, akú-takú dávku fantázie a veľké domy plné moderných vybavení. No načo sú im tak nepodstatné veci, keď ani  jeden z nich nemá ozajstnú pozornosť a pochopenie okolia ?

Dlho si jeden druhého nevšímajú, no nemajú ani tušenia, aké zlomy ich ešte v živote čakajú. Celý svet sa im obráti hore nohami a oni už nezostanú tými, kým boli...


Tak toto je asi moja približná predstava o hlavných postavách. O detailoch a celom priebehu by som písala veeeľmi dlho, tak som to len narýchlo zhrnula. Keď si niekedy o pár rokov kúpite knihu s podobným námetom napísanú pod pseudonymom, tak je pravdepodobne moja :D /snívať treba :) /

Dúfam. že ste sa neunudili k smrti, resp. ste pri čítaní nezaspali :). Taktiež nominujem Moniku a jej blog s názvom Pieseň fantázie : http://piesen-fantazie.blogspot.sk/ a každého kto má chuť a čas na môj výmysel.

Veľmi si cením každú spätnú väzbu, nikdy jej nie je dosť. Tým Vás-čitateľov nenápadne povzbudzujem k zanechaniu nejakého toho názoru pri mojom článku. Z pozitívnych komentárov sa poteším a z negatívnych si niečo vezmem.

Ďakujem.

vaša

K.

Staré (nudné) povinné čítanie.

Je sobotné popoludnie a ja sa práve trápim s písaním čitateľského denníka. Je pravda, že o knihách som si už písať zvykla (ako môžete vidieť), no mnoho starých kníh je pre mňa nielen ťažké prečítať, ale aj napísať kvalitný obsah, charakteristiku, hlavnú myšlienku a podobne.

Dnes v škole trávime naozaj veľa času. Radi na túto budovu kydáme a nadávame. Či už na jej "personál" alebo na samotné vyučovanie. U väčšiny gymnazistov tvorí časť výučby čitateľský denník. Ja sama strávim ročne nejaký ten čas jeho písaním. A výsledok ? U nás to považuje za dôležité asi len naša triedna. Drvivá väčšina triedy knihy ani len neotvorí, nie to ešte si ich aj prečítať. Často krát sa mi to zdá byť úplne pochopiteľné. Veď tie knihy dnešnej mládeži nič nehovoria. Teenageri sa určite "trasú" aby si prečítali Marínu, či Slávy dceru. Zase nemôžem povedať, že by niektoré knihy nepatrili do všeobecného rozhľadu, to nie. Sú knihy, ktoré by mal podľa mňa prečítať každý človek, o tom niet pochýb. V svetovej literatúre nájdete nespočetné množstvo vysoko hodnotných diel.

Náš zoznam tvoria prevažne Slovenskí autori z rôznych období. Niektoré poviedky sú humorné, milé a ľahké na čítanie. Patria skôr k takým oddychovkám. No ja osobne nemusím knihy písané v biblickej češtine a rôznych nárečiach. Celkom dobre sa mi čítajú dramatické hry a krátke poviedky. Kameňom úrazu je však nejaký ten román.

Nesiem si z knižnice požičaný Dom v stráni a niekde v kútiku duše dúfam, že to bude kniha aspoň trochu podobná tým, čo dnes čítam. Obrovský omyl. Prečítam 5 strán a poviem si, dobre, veď nemôžem knihu súdiť po pár stranách, tak hovorí aj moja skúsenosť. No prečítam už 40 strán a stále sa strácam v menách, miestach a príbuzenských vzťahoch. A to všetko sa potom odzrkadlí na texte samotného denníka, lebo ako je už známe, Google veľmi rád pomôže, no negarantuje vždy správne informácie.

Kydať a sťažovať sa je ľahké, poviete si možno. Preto som sa skúsila na chvíľu zamyslieť, ako dosiahnuť, aby žiaci a študenti predsa len v dnešnej dobe plnej moderných technológií prečítali pár celých kníh. Mojim názorom je, že kľúčový je vždy výber. Pridávam zoznam môjho povinného čítania na tento rok :

Ivan Krasko : 4 ľubovoľné básne

William Shakespeare : Hamlet

J.G. Tajovský : Statky-zmätky

Ján Kollár : predspev z knihy Slávy dcera

Andrej Sládkovič : Marína

Ján Palárik : Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch

Moliére : Lakomec

Porovnala som si to zo zoznamom mojej sesternice v  Česku, ktorej povinné čítanie ročne tvorí do 20 kníh a to je o dva ročníky nižšie. Čo ma však prekvapilo, bolo viac svetových diel. 

My sme doteraz čítali hlavne Štúrovcov  a tí do môjho vkusu nepasujú vôbec. Dokonca mnohé z nich doslova neviem prečítať. Zdá sa mi, že všetci píšu akosi na jednu tému a tou je národ a jeho zlá situácia. Môj život je miestami depresívny a ťažký tiež, tak nevidím dôvod, prečo by som nemala (a aj ostatní) čítať veci pekné a uznávané.

Niektorí by povedali. že by chceli čítať v rámci povinného čítania Na vine sú hviezdy, alebo niečo podobné, nové , zaujímavé, no ja si myslím, že zase nechoďme z extrému do extrému a stačilo by pár Slovenských autorov nahradiť zahraničnými. Podľa mňa sú na svete knihy, ktoré by mal prečítať každý človek, lebo patria k všeobecnému prehľadu. ( Hamlet, Lakomec, nejaké knihy od Gaardera alebo Pratchetta ). Taktiež som zástancom názoru menej je niekedy viac.

Mám pocit, že mnoho detí aj teenagerov odrádza práve toto povinné čítanie. Nečítajú nič a keď už niečo čítať majú, nezaujme ich to natoľko, aby v tom neprestali. Veď nechceme všetci ,aby knihy nezostali pri mladých ľuďoch zabudnuté, však ?

Dúfam, že ste sa pri tomto článku veľmi nenudili a budem veľmi rada, ak sa k tejto téme vyjadríte. Chcela by som vedieť vaše názory, prípadne tiež nejaké tie návrhy na zlepšenie, hocičo :)

Ďakujem za každý komentár

Vaša

K.

moja kniha kníh :3 L. M. Montgomery : Anna zo zeleného domu

Moje oči už sú zavreté a ja si predstavujem, že som tam - na ostrove princa Eduarda vo východnej Kanade. Celkom ticho a nenápadne môžem sledovať celú tú scenériu. Vidím staršieho pána ako vezie na bričke dievča, ktoré mu sa nevie zastaviť jazyk. On ju spočiatku trpezlivo počúva a miestami prikyvuje, no keď sa ho dievča niečo spýta, ani nevie, ako najlepšie by jej na to odpovedal. Áno, rozprávam o Matejovi Cuthbertovi.

Jeho brička sa vinie úvozom a blízkymi lesíkmi až nakoniec zastane  pri celkom veľkom dome. Dievča živo gestikuluje a rozpráva s takým nadšením, že to miestami vyzerá ako prehnané, no verte mi, keby ste poznali jej život, ani trochu by ste sa jej nedivili. Predstavujem vám našu Annu, ktorú už určite mnoho z vás pozná, no nezaškodí, keď vám ju trochu pripomeniem. Útle dievča s dvoma vrkočmi oranžovými sťa mrkva je neuveriteľne nadšené už pri stretnutí sa s pánom Cuthbertom, no úplne stratí slová až keď uvidí ten spomínaný dom so zeleným štítom.

Ticho pozorujem nahnevanú pani, ktorá hneď po príchode Anny badá ,že niečo nie je v poriadku.

"Ako sa voláš ?", spýta sa jej pani v zástere.

"Prosím, volajte ma Kordélia." odpovie Anna s náznakom prosby v očiach.

"To je tvoje meno ? "

"Nie je, ale veľmi by som si želala, aby ste ma tak volali. Volám sa Anna Shirleyová. Suchá, neromantická Anna Shirleyová.", a zrazu úplne zosmutnie.

"Je to úplne normálne meno a ty sa zaň nemáš prečo hanbiť. Teraz sa zložíš v hosťovskej izbe, je už príliš neskoro na to, aby si sa vracala späť."

Čo nasledovalo potom, by som opisovala veeeľmi veeeľmi dlho. No poviem vám len toľko, že aj keď sa Anna dostala do zeleného domu vlastne len omylom, stavila by som hocičo na to, že celý ostrov na ňu spomínal desaťročia po jej smrti. Prečo ? Lebo takúto osobu by ste hocikde na svete hľadali len ťažko. Mnohí ju zbožňujú ešte aj dnes.

A teraz späť do reality.
Ja som sa prvýkrát s Annou stretla už veľmi dávno. Mala som tak sedem-osem rokov, keď mi mamka čítavala niektoré príbehy na dobrú noc. Vtedy sa mi zdali skrátka dobré, zaujímavé, napínavé, ako každému dieťaťu čo počúva rozprávku pred spaním. Mamka stále chcela, aby som si knihu sama prečítala, veď predsa určite stojí za to, no v tom čase som sa do nej nikdy tak neponorila. Zavrela som ju po piatich stranách s názorom, že je to moc ťažké. Ani neviem, čo ma nakoniec viedlo k tomu, prečítať si ju, no táto kniha je naozaj jedinou, ktorá ma zmenila.

Keď sa pozrieme na Anninu povahu, mnoho ľudí by ju hneď odsúdilo. Veď je taká zasnená, vkuse si niečo predstavuje a nadchýna sa somarinami. Jedna moja kamarátka povedala, že ju považuje za prvý záblesk marihuany v literatúre. Milé, nie ? :D
No podľa mňa je takmer dokonalá. Prežíva každý jeden deň, je priateľská a proti jej fantázii nemám vôbec nič. Naopak ju obdivujem. Veď slovná zásoba dnešných ľudí je tak úboho malá, že by ich Anna dala dole kdekoľvek. Ona si nerobí zo všetkého ťažkú hlavu ( aj keď sa občas stáva, že sa urazí a chvíľu je neskutočne tvrdohlavá ), aj v tom najväčšom hlupákovi nájde niečo dobré. Používa "učené slová", ktoré ľudia v jej okolí považujú za neprimerané jej veku, no ako vyjadriť veľké ideály, ak nie veľkými slovami ?

Po prečítaní tejto knihy som nemohla zostať tým, kým som bola. Nedalo sa to. Zmenila ma úplne. Od mojich pohľadov na každodenné veci až k celkovému mysleniu. Na mojej poličke má svoje miesto už dobrých pár rokov ( presťahovala sa tam z našej obývačkovej knižnice ). Veď taká kniha si predsa zaslúži moju každodennú pozornosť. Nehovoriac o tom, že tá moja je už cez 70 rokov stará, jej obal už takmer neexistuje, no stále ju mám rovnako rada. Aj bez perfektnej modernej obálky a jej novej vône. Lebo v nej stále býva tá úžasná ryšavá bytosť.



Napadá ma ešte koooopa rôznych vecí, o ktorých by som vám teraz rada porozprávala ( napísala ), no vonku je tak krásne, a fantázia tam má oveľa väčší rozlet, že by bola škoda presedieť čas za počítačom. :)

Ak chcete, budem postupne písať ešte pár príspevkov na pokračovanie tejto témy.

Vaša

K.

Leo Rosten : Pan Kaplan má stále třídu rád

Originálny názov : The education of HYMAN KAPLAN
Rok vydania : 1976

V hodnoteniach rôznych kníh sa dočítate o tom, že sa pri čítaní knihy sa budete zaručene smiať. Ja som sa naozaj nahlas smiala len pri jednej knihe-tejto. A dovolím si ju označiť ako najlepšiu knihu, akú som v poslednej dobe čítala.

Knihu tvoria príbehy z rovnakého prostredia, a to z New York-skej školy angličtiny pre prisťahovalcov. Svoje zážitky z učenia na tejto škole nám rozpráva istý profesor Parkhill. Jeho večerné kurzy angličtiny navštevujú ľudia z rôznych kútov sveta-Nemec, Fínka, Ruska, Kanaďan a mnoho iných.

Hlavnou a zároveň najzaujímavejšou postavou knihy je žiak začiatočníckej triedy menom Hyman Kaplan. Vždy usmiaty pán s neskutočnými problémami s gramatikou. Jeho chuť do práce na hodine a písania slohov je však neporovnateľná s inými študentami. Pán Kaplan má vlastné zmýšľanie, vlastnú gramatiku, a vlastné názory na všetko na svete. Ostatní žiaci triedy si z neho často uťahujú, no on to vôbec neberie na ťažkú váhu, vždy sa nad tým len pousmeje. S radosťou opravuje iných študentov. Vypísať sem nejaké jeho hlášky by mi trvalo celú večnosť a celú knihu sa mi prepisovať nechce. :) Skrátka, musíte si ju prečítať.

LEO ROSTEN
Autor Leo Rosten sa pri písaní knihy tak trochu inšpiroval sám sebou. Pochádzal totiž zo židovskej rodiny no vyrastal v Amerike. Keďže vedel plynulo rozprávať dvoma jazykmi, vymýšľanie slovných hračiek a gramatických chýb pána Kaplana bolo preňho hračkou. Sám totiž učil vo večernej škole ľudí rôznych národností. Najprv písal krátke poviedky ktoré vydal v zbierke "The education of HYMAN KAPLAN" pod pseudonymom Leonard Q. Ross. Neskôr k nej pridal ďalšie diely a nakoniec vyšla kniha s ďalšími novými príbehmi. (Tá, ktorú teraz držím v ruke :) )

Hneď ako som začala čítať túto knihu, povedala som si, že taký človek by snáď ani nemohol existovať. O to zábavnejšie bolo čítať hlášky človeka takej nezvyčajnej povahy.

"V 1. řadě sem se narodil," přiznává hrdina této knihy, když píše svůj životopis v jazyce, k nemuž přišel až ve večerní škole pro dospělé. "Můj otec menoval Pepi ale přátelé ho volali Jusl. Matka menovala Ida ale já ji volal mami. Bohopytelně."

Hneď ako som začala čítať túto knihu, povedala som si, že taký človek by snáď ani nemohol existovať. O to zábavnejšie bolo čítať hlášky človeka takej nezvyčajnej povahy.

Zväz amerických ošetrovateliek raz žiadal, aby na obálky kaplanovských príbehov bolo pripevnené varovanie, pretože niektorí pacienti v pooperačnom stave sa smejú tak silno, že by im mohli prasknúť stehy.

“Mr. Kaplan smiled back and answered promptly, “Vell, I´ll tell you about Prazi

dents United States. Fife Prazidents United States is Abram Lincohen, he vas freeink de neegers; Hodding, Coolitch, Judge Vashington, an´ Banjamin Franklin.”
Futher encouragement revealed that Mr. Kaplan´s literary Valhalla the “most famous tree American wriders” were Jeck Laundon, Valt Viterman, and the author of “Hawk l. Barry-Feen,” one Mock- tvain. Mr. Kaplan took pains to point out that he did not mention Relfvaldo Amerson because “He is a poyet, an´I´m talkink about wriders.” 

No čo dodať na koniec ? Hádam len to, že keď budete mať zlú náladu, alebo veľmi ťažké obdobie, určite po tejto perfektnej knihe siahnite. Neoľutujete to. :)

Spoznávate túto knihu ? Ako na vás zapôsobil jej opis ? Chystá sa niekto z vás si ju prečítať ?

Ďakujem za každý jeden komentár. 

Vaša

K.

zdroj hlášky : https://www.goodreads.com/work/quotes/117215-the-education-of-hyman-kaplan

"Potulky" mojou knižnicou #2 Lucy Maud Montgomery : Anjel medzi tieňmi

Originálny názov : Among the Shadows
Rok vydania  1990

ANOTÁCIA
Devätnásť novoobjavených príbehov od najobľúbenejšej kanadskej autorky. Postavy príbehov, ktoré žijú v zdanlivo jednoduchom prostredí mesta a vidieka, ukrývajú v sebe silné emócie a vášne, poskytujú obraz tých najrozmanitejších ľudských charakterov, poznačených intrigami, pýchou, žiarlivosťou, neverou, ale aj ušľachtilými skutkami, ktoré sú vždy odmenené. Čitateľ je svedkom aj nadprirodzených okolností, a aj stretnutia s "duchmi", ktorí sa však ukážu ako reálni ľudia. 

Nedávno som opäť narazila na túto knihu. Pamätám sa, že som ju dostala niekedy keď som mala tak 8 rokov, no vtedy ma vôbec nechytila. Pochopiteľne, dieťa nemá chuť čítať dlhokánske opisy prírody (ktoré sa mi dnes zdajú také prenádherné), alebo starosti mladých žien.

S touto autorkou som sa prvýkrát stretla pri knihe milovanej i nenávidenej (ale myslím že po väčšine milovanej :) ) - Anna zo zeleného domu. O tom, ako ma táto kniha dostala, ale už nabudúce.

Nezvyknem čítať poviedky. Aspoň nie v takej miere ako romány, detektívky atď. Zdajú sa mi často také krátke, nedokončené s veľkým množstvom nevysvetlených javov. Pri tejto knihe to však bolo inak. Pútavé príbehy ma celkom chytili, vôbec sa mi nezdali staré, nezaujímavé, tak ako sa to už mnohokrát stalo. Postavy v knihe nemá zmysel nejak bližšie opisovať, keďže ich bolo naozaj veľa, no poviem len toľko, že každá jedna bola vydarená, jedinečná. Trochu som si myslela, že všetko budú rozprávať zasnené slečny pri západe slnka. Príbehy tu rozprávajú aj muži a je celkom vtipné čítať si o tom ako vnímajú vtedajšie zvyky, spoločnosť...

Poviedky sa odohrávajú na Kanadskom vidieku a opisujú život jednoduchých, prostých ľudí, ktorým sa však občas prihodia nezvyčajné veci ako stretnutia s nadprirodzenými bytosťami alebo telepatické spojenia.  Kniha mi občas aj pripomínala niektoré časti Anny zo zeleného domu. Ale len občas.

Túto tvorbu autorky považujeme za nezvyčajnú. V tej dobe bola totiž kniha považovaná za zbierku oddychových poviedok, ktoré boli postupne publikované v rôznych časopisoch a novinách. Všetky sú však dnes veľmi uznávanými dielami najobľúbenejšej Kanadskej autorky.

Možno si kladiete otázku, že prečo ešte dnes píše recenziu na takúto knihu. Odpoveď je celkom jednoduchá. Skrátka má svoje čaro. Prežijete s ňou malú nostalgiu, keď ani neviete ako a zrazu máte pocit, že sedí na verande starého domu, popíjate čaj a máte možnosť vypočuť si celý ten strhujúci príbeh.

Radi čítate diela tejto autorky ?

Oslovila vás viac Anna alebo uprednostňujete poviedky ?

Vopred ďakujem za vaše komentáre.

K.